Decembrové sviatky

6. decembra - Sviatok svätého Mikuláša

Svätý Mikuláš patrí medzi najpopulárnejších svätých. Jeho úcta sa rozšírila v celej Cirkvi, ale zvlášť silná bola a doteraz je na Východe, najmä v Rusku. Napriek popularite nevieme veľa o jeho skutočnom živote. Pred stovkami rokov sa narodil niekedy okolo r. 270 a to pravdepodobne v Patare, na južnom pobreží Malej Ázie. Už v mladosti bol povestný pre svoju dobročinnosť, ktorá ešte vzrástla, keď sa stal biskupom v meste Mýre (terajšia obec Dembre v južnom Turecku). Vykonával dobré skutky, pomáhal ľuďom, ale nik ho pritom nevidel, nik nezbadal. Vždy nebadane zmizol a ľudia, ktorým pomohol, mu nemohli ani poďakovať.
Od jeho životopiscov je známa epizóda, ako dal nepozorovane v noci 3 chudobným dievčatám peniaze na veno, aby sa mohli čestne vydať. Odtiaľ sa odvodzuje ľudový zvyk, že v noci pred sviatkom svätého Mikuláša sa dávajú deťom darčeky tak, aby nezbadali, kto im ich dáva.
V podobe, v akej sa tieto rozprávania zachovali, ich možno zaradiť medzi legendy, v ktorých ťažko určiť historické jadro. Napriek všetkému je potrebné pripustiť, že v postave mýrskeho biskupa muselo ísť o výnimočnú osobnosť, ktorá vyvolala nezvyčajnú pozornosť a úctu. Ako čas plynul, svätý Mikuláš sa trochu zmenil. Jeho červený biskupský plášť ľudia časom premenili za obyčajný červený, olemovaný bielou kožušinou. Na hlave mal červenú čapicu, alebo kapucňu. V rôznych krajinách má rozličné pomenovanie. Ale či už je to svätý Mikuláš, Santa Claus, ded Moroz, .. pre všetkých zostane navždy symbolom blížiacich sa Vianoc.

13. decembra - Sviatok svätej Lucie

Svätá Lucia patrí medzi starokresťanské svätice, ktorých úcta sa už v skorom stredoveku rozšírila po celej cirkvi. Jej meno sa dostalo do rímskeho omšového kánona - eucharistickej modlitby, spolu s inými sväticami starých čias: Felicitou, Perpetuou, Agárou, ...Podľa životopiscov bola Lucia mladá, bohatá Sicílčanka z mesta Syrakúzy. Pôvodne sa chcela vydať, už mala vážnu známosť s mládencom z toho istého mesta.

Keď jej ťažko ochorela matka, Lucia vykonala púť k hrobu sv. Agáty do Catánie, aby tam prosila o matkini uzdravenie. Pri tejto príležitosti sa jej údajne zjavila sv. Agáta a predpovedala jej skoré mučeníctvo. Po návrate domov Lucia oznámila snúbencovi, že sa nemieni vydávať a začala rozdávať svoj majetok chudobným. Sklamaný mladík ju obžaloval pred úradmi, že je kresťanka. Luciu uväznili a predviedli pred súd. Ale ani sľubmi ani hrozbami ju nemohli priviesť k tomu, aby sa zriekla kresťanskej viery. Po rozličnom mučení ju zabili prebodnutím hrdla. Údajne sa to stalo pri prenasledovaní za cisára Diokleciána 13. decembra 304. Najstaršie zachovalé doklady o úcte sv. Lucie pochádzajú z 5. storočia. V 6. storočí už existovali svätyne a kláštory na jej počesť. S menom a sviatkom sv. Lucie sú spojené mnohé ľudové zvyky. Okrem iného sa v nich Lucia predstavuje ako rozdeľovníčka darov a nositeľka svetla. Táto posledná vlastnosť sa jej pripisuje pravdepodobne v súvislosti s významom jej mena: latinské slovo „lux" totiž znamená svetlo.

24. decembra - 5. januára
Vianočné sviatky

História:
V myslení raného kresťanstva bol celý rok výsostne korunovaný slávením centrálneho tajomstva kresťanského života - Kristovho zmŕtvychvstania. Prvou istou zmienkou o slávení sviatku Narodenia Pána práve 25. decembra je správa z rímskeho prostredia z roku 354. Keďže nepoznáme skutočný deň Kristovho narodenia a už vôbec nie hodinu (neudialo sa to presne 25. decembra o polnoci, ale narodenie Krista je nepopierateľným historickým faktom). V latinskej Cirkvi ujal zvyk sláviť Vianoce práve 25. decembra. Z Ríma sa slávenie narodenia Ježiša Krista rozšírilo najprv do Afriky (cca r.360) a južnej Itálie (koniec 4. storočia). Slávenie Vianoc v Španielsku upravila saragosská synoda v roku 380. Na Východe sa tento rímsky zvyk sláviť Vianoce akceptoval do konca 4. storočia. V Egypte sa prvý raz spomínajú Vianoce v roku 432. V Jeruzaleme a v Palestíne sa sviatok narodenia Pána slávil neskôr. Známa pútnička Ethéria a takisto arménsky lekcionár z roku 415 liturgicky datujú slávnosť Kristovho vtelenia na 6. január. V arménskej cirkvi a v niektorých východných cirkvách sa dodnes slávi sviatok Narodenia Pána 6. januára.

Vianoce sú predstavené ako sviatok nového Svetla, nového Slnka - Krista. K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Tieto betlehemy síce neplnia nijakú liturgickú funkciu, ale nás hlbšie vyvádzajú do prežívania vianočných sviatkov.

Prvé drevené jasličky boli pravdepodobne postavené už v 7. storočí v bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme. Časové umiestnenie vianočných sviatkov (24. december - 5. január) sa od vydania Rímskeho misála roku 1570 viac menej nemenilo. Vianočný čas sa aj dnes slávi od prvých vešpier dňa 25. decembra do prvej nedele po Zjavení Pána. Táto nedeľa sa v latinskej cirkvi nazýva nedeľou Pánovho krstu. Vianoce v rodine:
Rok čo rok k nám prichádzajú pomaly a najskôr nenápadne. Je to tak, najkrajšie sviatky roka sa opäť blížia, už môžeme počítať dni. Radostné, čarovné, bohaté, pokojné, láskyplné.....Iba jediné sviatky v roku majú toľko prívlastkov - VIANOCE. Niet vari krajších sviatkov. Na Vianociach sú krásne už samotné prípravy na ne. V rodinách, v ktorých je láska a porozumenie, sú aj deti šťastné a spokojné. V týchto rodinách má celé vianočné obdobie, čiže aj čas na prípravu Vianoc, svojské čaro. Všetci sa dokážu zapojiť do spoločných prác nevynímajúc ani deti.
KEDY UŽ BUDÚ VIANOCE ?......Túto otázku vyslovujú všetky deti. Nekonečne dlhý čas čakania na deň, keď sa ozve vianočný zvonček, sa im snažím spríjemniť adventným kalendárom, ktorý deň za dňom odkrajuje predvianočný čas príprav.
Na Vianoce sa tešíme spolu s deťmi. Snažíme sa svojim blízkym pripraviť čo najviac radostí a prekvapení. Tajomstvá pri chystaní darčekov vyvolávajú sladké napätie a netrpezlivé očakávanie.
So zvláštnou radosťou pripravujeme darčeky pre rodinu a milých priateľov, zamýšľame sa nad tým, ako pekný darček zabalíme, s deťmi sa púšťame do výroby ozdôb na stromček, plánujeme pečenie vianočného pečiva i prípravu vianočného menu.
A pretože nielen v duši, ale i všade okolo seba chceme mať „sviatočno", zdobíme a krášlime svoje byty. Sviatočná výzdoba v oknách oznamujeme blížiaci sa príchod sviatkov. Príjemnú pohodu nám vyčarujú spoločne zhotovené vianočné dekoratívne drobnosti ako girlandy, vence nad vchodové dvere a svietniky, ktoré nám budú svietiť práve v deň, kedy.......
Kiežby to vianočné svetlo porozumenia a pokoja v nás zotrvalo čo najdlhšie. Bol by to najkrajší vianočný dar. Pričiniť sa oň musíme predovšetkým sami, vo svojom vnútri.

Sviatok Svätej rodiny (30. decembra)

Tento sviatok sa od r. 1969 slávi v nedeľu po Narodení Pána alebo 30. decembra, ak slávnosť Narodenia Pána pripadne na nedeľu. Kult Svätej rodiny (Ježiš, Mária a Jozef) má svoje korene už v stredoveku, ale do kresťanskej verejnosti prenikol až začiatkom 17. storočia. Jedným z jeho horlivých šíriteľov bol sv. František Saleský (1567 - 1622), ktorý predstavoval tri osoby Svätej rodiny ako zemský obraz nebeskej Najsvätejšej Trojice. K tejto myšlienke pridali ďalší rozmer jezuiti vo Francúzsku, ktorí ju dávali ako vzor kresťanských rodín. Vo francúzskej časti Kanady veľkým šíriteľom úcty k Svätej rodine bol quebecký biskup Francois de Montmorency Laval (1623 - 1708). Medzi podporovateľov kultu Svätej rodiny patrili aj pápeži Pius IX. (1846 - 1878) a Lev XIII. (1878 - 1903), ale až Benedikt XV. v r. 1921 nariadil slávenie tohto sviatku pre celú Cirkev (pôvodne sa slávil na prvú nedeľu po Zjavení Pána).

Sviatok Panny Márie Bohorodičky (1. januára)

Podľa záznamu v evanjeliu sv. Lukáša osem dní po narodení „obrezali chlapčeka a dali mu meno Ježiš" (Lk 2, 21). Túto udalosť si pripomínala Cirkev v dvoch sviatkoch: sviatok Obrezania Pána, ktorý sa už od 6. storočia tradične slávil l. januára a sviatok Mena Ježiš, ktorý sa slávil v nedeľu medzi l. a 6. januárom, alebo - keď v tomto rozmedzí nedeľa nebola - 2. januára. Sviatok Mena Ježiš bol veľmi populárny vo františkánskych komunitách už od polovice 14. storočia a jeho horlivým šíriteľom bol sv. Bernardín Siensky (1380 - 1444). Od 15. storočia sa slávil lokálne vo viacerých diecézach v Belgicku, Nemecku a vo Veľkej Británii. Jeho svätenie s platnosťou pre celú Cirkev zaviedol pápež Inocent XIII. v r. 1721.

Ôsmy deň po Vianociach bol až donedávna známy ako sviatok Obrezania Pána. Pôvodne to však bol mariánsky sviatok, ako o tom svedčili vlastné modlitby (propria) pri sv. omši a pri liturgii hodín, v ktorých Cirkev vyzdvihovala a odvolávala sa na zásluhy Panny Márie. V Ríme sa tento sviatok slávil od 7. storočia a hlavné bohoslužby sa odbavovali v chráme Santa Maria Antica, ktorý dal postaviť pápež Ján VII. (701 - 707), pôvodom Grék a vyznaním „služobník Panny Márie".
Pri reforme cirkevného kalendára v r. 1969 sa tieto dva sviatky nahradili Slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, ktorou si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (r. 431). Je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami sv. Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo
ženy..." (Gal 4,4). Takto sa z tohto sviatku Pána stal sviatok Panny Márie.

Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) - titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia. Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha. V 5. storočí sa v Cirkvi vyskytli pochybnosti o teologickej správnosti tohto titulu. Koncil v Efeze r- 431 odsúdil tento bludný názor a vyhlásil dogmu, že Panne Márii ako matke Bohočloveka Ježiša Krista názov Bohorodička právom patrí.

Sviatok Zjavenia Pána - Traja králi (6. januára)

Na Východe už od 3. storočia bol 6. január sviatkom Zjavenia Pána (Epifánia). Cirkev si v ňom pripomínala „tri zázraky": príchod mudrcov z Východu, Ježišov krst a jeho prvý zázrak v Kána Galilejskej. V 4. storočí sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, kde liturgia a čítania kládli dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z Východu. Títo učenci z Perzie boli v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovaní ako „traja králi" s menami Gašpar, Melichar a Baltazár, hoci evanjeliový záznam tohto príbehu (Mt 2, 1-12) o ich počte, kráľovskej hodnosti a menách, nič nehovorí.
Kult „Troch kráľov" bol v stredoveku veľmi rozšírený. Ich údajné relikvie sa prechovávali v Miláne, odkiaľ ich cisár Fridrich Barbarossa (1155-1190) odniesol do Kolína nad Rýnom, kde boli uložené v katedrále.
Zjavenie Pána je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov", ktorí prišli z Východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Príchod mudrcov do Jeruzalema s cieľom pokloniť sa židovskému kráľovi ukazuje, že v mesiášskom svetle Dávidovej hviezdy hľadajú v Izraeli toho, ktorý bude kráľom národov. Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k židom a príjmu od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone. Zjavenie Pána zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov a nadobúdajú „výsady vyvoleného ľudu". (KKC 528)

Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho, ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali" (Jn 1,11). Celý Kristov život bude poznačený prenasledovaním. A jeho vlastní majú na ňom podiel s ním. Jeho návrat z Egypta pripomína exodus a predstavuje Ježiša ako definitívneho osloboditeľa. (KKC 530, 574)

Sviatok Krstu Pána (8. januára)

Krst Ježiša v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote, pretože je začiatkom jeho verejného účinkovania. Zaznamenali ho všetci traja synoptickí evanjelisti (Mt 3,13-17; Mk 1,9-11; Lk 3, 21-22) a implicitne sa o ňom zmieňuje i Ján. Pôvodne si ho Cirkev pripomínala (s poklonou troch mudrcov a s prvým Ježišovým zázrakom v Káne) na sviatok Zjavenia Pána (6. januára). Od r. 1969 sa však slávi osobitne, a to v nedeľu po Zjavení Pána. Ak táto nedeľa pripadne na 7. alebo 8. januára, sviatok sa neslávi. Vešperami sviatku Krstu Pána sa vianočné obdobie končí.

K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami Svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Jedná sa o vyobrazenie scény narodenia Ježiška. Za pôvodcu betlehemskej tradície sa pokladá sv. František z Assisi, ktorý postavil prvý betlehem v Greccio v r. 1223.