Slávnosť všetkých svätých.

Zdieľať na Facebooku

Začiatky slávenia sviatku Všetkých svätých nás vedú až do 4. storočia po Kristovi. Svätý Efrém Sýrsky (306 - 373) a sv. Ján Zlatoústy (354 - 407) už poznajú sviatok všetkých svätých mučeníkov, ktorý sa slávil 13. mája, prípadne na prvú nedeľu po Turícach. Ešte aj v dnešnom gréckom kalendári sa táto nedeľa volá Nedeľa svätých. Na Západe sa sviatok Všetkých svätých mučeníkov slávil už v 7. storočí, a to v deň výročia zasvätenia rímskeho Panteónu - pôvodne chrámu pohanských božstiev - Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom (13. mája 609). Prvého novembra sa sviatok Všetkých svätých (už nielen mučeníkov) začal sláviť v 8. storočí, najprv v Írsku, potom v Anglicku a napokon v celej Európe. V Ríme ho prijali v 9.sto­ ročí.

Touto úvahou nechceme sústrediť pozornosť čitateľa na jednotlivé príklady svätých, skôr na podstatu, ktorá z nich urobila svätých. Povolanie byť svätými máme totiž aj my všetci, čo žijeme uprostred dnešného sveta.

Svätci ako vzory naplno realizovaných ľudí, pôsobia aj na súčasného človeka osobitným spôsobom. Ich nenáročnosť, morálna sila a nezištnosť vo vzťahoch k blížnym v nás vzbudzujú úctu a priťahujú nás, aby sme ich nasledovali. Na druhej strane nás však ich dobrovoľné asketické cvičenia, vysoké stupne modlitby a hrdinské skutky aj odrádzajú. Zdá sa nám, že svätosť je určená len pre dokonalých ľudí alebo pre čudákov. Keby sme sa však mohli osobne porozprávať so svätými, iste by nám vyvrátili mnohé mylné predstavy, ktoré sa o nich šíria. Povzbudivo to vyjadruje aj mládežnícka pieseň - Pieseň svätých: Hore, na oltáre, stále ďalej odsúdil nás svet. Len preč! Hoc aj stále vraví o nás sladko ako med. My sme však z vás! Mali sme strach, krv v žilách ako vy!

Možno nás prekvapuje, že sv. Pavol nazýva kresťanov „svätí", hoci poznal ľudskú slabosť vrátane svojej vlastnej. Podľa neho však svätí nie sme preto, lebo sme boli dokonalí, ale preto, že nás Boh povolal, zjavil sa nám v Ježišovi Kristovi a daroval nám vieru v neho; preto, že si nás Boh zamiloval, prebýva v nás skrze svojho Ducha a robí nás schopnými milovať. Svätosť je ovocím oslobodenia od hriechu. Našu svätosť predchádza Božia láska, preto náš život má byť odpoveďou na túto lásku. Má byť v súlade s naším povolaním a svätosťou, ktorú nám Boh už daroval ako východisko, a ktorú máme napĺňať spoluprácou s Božími milosťami. Tak budeme rásť v osobnej svätosti, o ktorú si vôbec nemusíme robiť starosti, lebo bude samozrejmým dôsledkom našej konkrétnej lásky k Bohu a k ľuďom.

Ježiš sa posvätil pre nás, aby sme aj my boli posvätení v pravde (Jn 17, 19). Svätosť je typicky Božia vlastnosť. Byť svätý znamená podobať sa Bohu. Boh sa stal človekom, aby dal človeku účasť na svojom živote a na svojej sláve, aby ho takpovediac zbožstvil a posvätil. Z toho vyplýva vlastná ľudská dôstojnosť.

Svätosť prirodzene súvisí s dokonalosťou. Ježiš nás totiž vyzýva byť dokonalí ako nebeský Otec (Mt 5, 40), ale aj milosrdní ako on (Lk 6, 36). Veď Boh je láska a jeho svätosť sa prejavuje jeho láskou k nám ľuďom. Meradlom svätosti je práve láska, ako to pripomína sv. Pavol vo svojom Hymne na lásku (1 Kor 13).

Vzhľadom na dokonalosť, ku ktorej sme povolaní a ktorá je naozaj veľmi náročná požiadavka, ani vedomie našej slabosti nič nemení na tom, že ako veriaci a pokrstení sme svätí, pretože Boh si v nás skrze svojho Ducha urobil príbytok. Nejde však o rovnakú cestu či nároky na všetkých ľudí. Rozmanitosť svätých vzniká tým, že dom, v ktorom si Boh robí príbytok, môže mať veľmi rozdielnu povahu. Materiálom, z ktorého je svätec utváraný, je charakter jednotlivca. Každý človek má svoje individuálne charakterové črty. Rozmanitosť nie je nijaká prekážka. Ba práve ona dáva zažiariť bohatstvu Božej lásky prejavujúcej sa v živote ľudí. Pestrosť kvetov na lúke je oveľa krajšia ako len jeden druh rastliny pestovaný v skleníku.

Vieroučná konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu o Cirkvi - Lumen gentium - v úvode piatej kapitoly vyhlasuje: Veríme, že Cirkev... je nepominuteľne svätá. Lebo Kristus, Syn Boží, ktorý sa s Otcom a Duchom Svätým zvelebuje ako „jediný Svätý", si zamiloval Cirkev sťa svoju nevestu a seba samého v obeť vydal za ňu, aby ju posvätil (porov. Ef 5, 25 - 26) a si ju pridružil ako svoje telo a zahrnul ju darmi Ducha Svätého na Božiu slávu. Preto v Cirkvi sú všetci povolaní k svätosti, či už patria k hierarchii, alebo sú pod jej vedením, ako hovorí Apoštol: „Boh chce vaše posvätenie!" (1 Sol 4, 3; porov. Ef 1, 4). A táto svätosť Cirkvi sa neprestajne prejavuje a má prejavovať v ovocí milosti, ktoré Duch Svätý prináša vo veriacich; nachádza mnohotvárne vyjadrenie jednotlivcov, čo smerujú k dokonalej láske vo svojom životnom stave, a tým sú na povzbudenie ostatným...

Každý kresťan teda dostal poslanie svedčiť o Božej láske, ktorá v ňom prebýva. Toto svedectvo sa nebude líšiť len podľa charakteru, ale aj podľa toho, aké výzvy sa vynárajú pred človekom určitých čias. Nemôžeme svätých jednoducho napodobňovať. Ich príklad nás skôr vyzýva, aby sme sa stali svätcami našich čias v snahe o dokonalosť v láske, ktorá je podstatou pravej svätosti.

Svätorečenie nerobí svätca svätým. Je to len verejné uznanie hrdinského stupňa lásky v jeho živote. Vskutočnosti určite je oveľa viac svätých, ako ich Cirkev za takých vyhlásila. Tí však, ktorých aj menovite poznáme, nám pripomínajú, že boli takí istí ľudia ako sme my, že aj oni museli bojovať o vernosť Bohu so svojimi slabosťami. Nech je to povzbudením pre nás zakaždým, keď v tomto úsilí narazíme na odpor sveta, ktorý nás obklopuje, alebo na svoju vlastnú ľudskú slabosť.

Spracoval Stanislav Lieskovský